"Dobrý deň. Áno ceruzky máme. Aké potrebujete?" Odpovedala som jej v šoku.
A ona sa len usmiala. Nastla chvíľa ticha, keď náhle zodvihla hlavu a so slzami v očiach na mňa hodila ten najsmutnejší pohľad aký som kedy videla.
"Vieš, lebo mama mi zobrala aj tú čo si mi predala minule.."
Akosi som pochopila, že tu nebude čosi s kostolným poriadkom. Tú ženu som videla prvý krát v živote.
"A gumu máš?" spýtala sa zrazu s úsmevom na tvári. Ožila. Tak som jej ukázala všetky možné gumy, aké som pod pultom našla. Vybrala si tú s motýľom.
"Aká je len krásna!Tú si schovám, tú jej nedám!" zastrájala sa s divým pohľadom a pred mojimi očami si ju vopchala do podprsenky.
"A papier máš?"
"Pravdaže aký potrebujete," snažila som tváriť normálne. Chcela len polovicu A4. Ani ma nenapadlo vysvetľovať jej, že nepredávame na hárky.
Šťastne sa na mňa usmiala a ešte raz pozrela na ceruzku na pulte. Zrejme premýšľala, kam ju schovať, no nič ju nenapadlo. A tak som jej podala malú krabičku. Najprv sa hanbila. Vraj mama to aj tak nájde, ale on to ukryje pod schodisko. Dala ceruzku do krabičky a potom pokrčila tú polovicu papiera a snažila sa napchať ju k ceruzke. Podarilo sa.
"Tááák a je to. Krásne. Koľko platím?"
Bolo mi ľúto od nej vypýtať čo len korunu, ale ona trvala na svojom.
"Šesť päťdesiat,"vyliezlo zo mňa sotva počuteľne.
"Juj,málo mám. Len šesť" vyriekla žena a opäť zosmutnela. Snažila som sa ju presvedčiť, že to stačí. Veď päťdesiat halierov hore- dole.
"O chvíľu prinesiem, neboj sa," zakričala na mňa ešte spoza dverí. Zmohla som sa na chabý úsmev. Odchádzala s malou škatuľkou, ktorú kŕčovito zovierala v kostnatej ruke a s gumou v podprsenke.
Odchádzala s úsmevom.
A verte či nie, o sedem minút mi tých päťdesiat halierov doniesla. Pekne poďakovala a nadobro sa stratila vo dverách.
A ja som len nemo stála za pultom a pomyslela si akýlen mám krásny život. A moja zákazníčka krásne motýlie krídla. Síce len na obyčajnej gume, no v ukryté v tej podprsenke ju isto hriali pri srdci.