Ešte dodnes si spomínam ako nás so sestrou naháňala s obrovskou drevenou varechou, ktorú schovávala pod vaňou práve na takéto špeciálne príležitosti. Väčšinou ju vyťahovala, keď sme zvádzali jeden z našich tragických sumo- zápasov. Vtedy v našej izbe lietali končatiny hlava- nehlava. Pravdupovediac, vždy som dostala riadnu nakladačku, ale bola som príliš hrdá nato, aby som začala plakať ako prvá. Ono sa mi tá dolná pera začala neúprosne triasť až keď som zašla za ňou- za mamičkou. Tá si ma teda vedela poľutovať, to hej.
Dlaňou jemnou ako tisíce motýlich krídel mi pomaly hladila vlasy a ja som len ronila slonie slzy. Uznávam, niekdy bolo priam nemožné ma zastaviť, ale keď mne bolo tak fajn, keď okolo mojej hlavy poletovali motýle...
Ako sme tak rástli, motýle začali poletovať i kdesi inde, a to konkrétne priamo v mojej hlave. Mala som veľké nároky a mnohokrát i s tým súvisiace ťažké pády, ale vždy tu bol ktosi, kto mi pofúkal boľavé koleno a jemne ma posotil ďalej.
Ach.. A to moje srdce utrápené. Večne vydané napospas búrkam...Ona však bola nádhernou dúhou, ktorá svojou prítomnosťou zatemnila všetky mračná a láskavým pohľadom osušila všetky dažďové kvapky.
Dnes, keď už si za svoje pády a búrky môžem iba ja sama, zdajú sa mi tieto kedysi tak samozrejmé chvíle čímsi výnimočným.
Moja mama nie je právnička, lekárka, ani manažérka koncernu. Moja mama nemá na stupnici hodnôt kariéru ako no.1 ( s dotazom, že deti sú už veľké). Moja mama má krízu stredného veku už tri krát za sebou.
Má však ruky, ktoré dokážu pohľadiť a pozná tie správne slová, keď ostatní iba zaryto mlčia mysliac si svoje. Má až nenormálne vyvinutý zmysel naštvať ma, avšak v zápätí mi s výčitkami strašiť v hlave. Má svoje názory, má svoj prístup a tú najväčšiu náruč na svete.
Moja mama má špeciálny ďalekohľad, ktorým mi vidí do duše a to čo ma najviac hnevá, je že má takmer vždy pravdu. Má však aj čosi, čo nikomu nedá.
Recept na budovanie existencie mojej maličkosti...
